2006

5. Setkání přátel Kobylího potoka

17. jún (červen) 2006 bol pre mňa veľmi významný deň. Dozvedel som sa totiž, že pôjdeme na návštevu k pani chovateľke. Ja som si ju pamätal ešte z minulého roka, keď sme sa stretli na výstave. Pán ma ubezpečoval, že to nie je až tak ďaleko a že to v pohode zvládneme. Cesta do Dětmarovíc bola naozaj celkom pohodová. Ale ak si myslíte, že nájsť tam moju chovateľku je ľahké, tak sa veľmi, ale veľmi mýlite. To si totiž myslel môj pán, že veď to nemôže byť nič zložité, hlavne keď sme mali mapu s popisom a označením, kde sa jej dom nachádza. Poviem Vám ale, buď ja mám takých nešikovných pánov, alebo si to tam treba naozaj prejsť viac krát. My sme to tam hľadali dlho. Našťastie mne to nevadilo. Panička sa pýtala každú chvíľu niekoho, ako sa tam dostaneme, ale žiadna správna odpoveď dlho neprichádzala. Ja som si medzitým trochu pobehal po tráve, aj som sa napil, takže mne nič nechýbalo. Dokonca som sa zmieril s tým, že sa vrátime domov bez toho, aby som sa stretol so svojimi príbuznými.

fotka se zobrazí po najetí myší
sraz

Ale predsa sa to podarilo a možno sa stal zázrak a pomohol nám aj môj anjel strážny, lebo keď sme zastali pred ich domom, všetci sme boli radi a aj ja som si vydýchol, že to nebola zbytočná cesta. Privítanie bolo veľmi milé, aj keď pán domu nebol doma, pretože šiel pre iných zablúdilcov, ktorí nevedeli nájsť tú správnu cestu. Najskôr som sa síce na Andreu vyrútil ja, veď nech vidí, aký som veľký a odvážny. No a potom prišlo privítanie hodné starých Slovanov - chlebom a soľou, len tu sa k tomu podávala ešte aj domáca slivovica. Keď sme vošli na ten úžasne veľký dvor, hneď sa mi začali vybavovať spomienky z môjho útleho detstva, keď sme tam vystrájali s mojimi súrodencami. Teraz som sa však správal slušne, veď nech vidia, že som už rozumnejší a viem aj poslúchať. Bolo tam veľa milých ľudí, aj mojich príbuzných, ale ja som ich videl prvý krát. Všetci sme sa zvítali a ja som si myslel, že už budem môcť prehľadávať záhradu, ale mýlil som sa, žiadna voľnosť sa nekonala. Postupne prichádzali ďalší a ďalší ľudia aj s mojimi príbuznými, ujovia, tety, bratranci, sesternice, až prišla aj moja mama a všetky tri sestry so svojimi pánmi. Bol som taký rád, až som sa bál, aby mi od šťastia nepuklo srdiečko, tak som začal svoje emócie trochu krotiť. Ak som to dobre spočítal, celkom nás tam bolo 21 a 39 našich pánov - to je svorka ako sa patrí.

fotka se zobrazí po najetí myší
sraz

Atmosféra bola priam úžasná, stoly boli plné dobrôt. Myslel som, že to bude tak trochu aj nuda, veď keď mi páni hovorili, že tam budeme skoro celý deň, rozmýšľal som, čo vymyslieť, aby som sa nenudil. No mýlil som sa tááááááák moc, až sa musím hanbiť. Najskôr všetkým našim pánom pani Andrea vysvetlila zásady úpravy našej srsti, ako sa treba o nás v tomto smere starať, ako nás česať, strihať a trimovať. Všetci ju so záujmom sledovali a počúvali, aj keď jej slová trochu zanikali vo zvuku padajúceho dažďa, lebo sa spustil poriadny lejak, ale našťastie ako rýchlo búrka prišla, tak aj odišla. Názorne to predviedla na mojej tete a ja som sa tešil, že si nevybrala mňa, lebo to naozaj nemám rád. Ale uvedomil som si, že to nie je len výmysel mojich pánov, že ma tak "trápia", ale je to osud nás všetkých. Dobré ponaučenie pre mňa a zároveň som si dal záväzok (ale len taký malý), že budem pri úprave srsti statočný a vydržím to. Potom pokračovalo hodovanie a nás všetkých tešilo, že naši páni sa väčšinou rozprávajú o nás. Aby o nás nešírili nepravdu, rozhodli sme sa, že si to budeme kontrolovať a tak sme vždy niekoľkí boli na výzvedách a tlmočili sme si navzájom "klebety" našich pánov a ak sa nám to nepáčilo, čo o nás šíria, hneď sme zasiahli - najjednoduchšie bolo upútať na seba pozornosť, aj keď nejakým nezbedníctvom. A potom prišlo jedno veľmi milé prekvapenie pre nás všetkých - pán domu doniesol medzi nás najmladšieho - len šesť týždňového nášho bratranca. Keď sme pozorovali jeho neisté kroky, určite sme si všetci vybavili naše detstvo, že to bola tiež poriadna zábava sledovať naše neisté kroky.

Po obede, kedy sa podávala priam vychýrená špecialita domáceho pána, to prišlo. Pani Andrea "zavelila", že ideme predviesť základy výcviku a našej poslušnosti. Ale veď ja mám toho dosť doma a na cvičáku, no nevyberiete si. Nemal som sa na čo vyhovoriť a tváriť sa, že mňa sa to netýka sa tiež nedalo, veď som pes.

fotka se zobrazí po najetí myší
sraz

Tak teda poďme sa predviesť. Najskôr pani Hanka s mojim ujom predviedla, ako máme poslúchať pri chôdzi pri nohe, odložení a aportovaní. Takmer všetci sme poslušne sedeli pri nohe našich pánov a počúvali ju. Veď sme museli priznať, že má pravdu, dokonca niektorí moji príbuzní boli radi za jej slová lebo dúfali, že ich páni si to zoberú k srdcu. Najmä slová o odmeňovaní a pamlskoch. Vraj vždy, keď poslúchneme, treba nás odmeniť a poviem Vám, to je naozaj dobrá motivácia aj pre mňa. No nezostalo len pri slovách, vraj si to máme aj vyskúšať a tu som mal dilemu. Nechcelo sa mi veľmi v tom teplom slnečnom počasí cvičiť, ale mám svojmu pánovi urobiť hanbu? Tak mi nezostalo nič iné, ako sa predviesť a z môjho pohľadu sme boli jedny z najlepších, videl som to aj podľa blaženého úsmevu mojej paničky. Potom bolo ešte zdolávanie prekážok a slalom a to nám nerobilo problém skoro nikomu.

fotka se zobrazí po najetí myší
sraz

Po nás prišli na rad aj deti a súťažili v streľbe na plechovky a v behu cez prekážky na čas, ktorý starostlivo kontroloval pán domu. Musím vyzdvihnúť, že súťaž bola napínavá aj vďaka hlasitému povzbudzovaniu pani Gabiky, ale objektívna. A vyhodnotenie malo priam olympijský priebeh. Keďže heslo dňa bolo "Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa", všetci dostali diplomy a medaily, ktoré dokonca moc chutili a mnohým z nich po chvíľke zostala len prázdna šnúrka. Naši páni celý ten čas samozrejme hodovali a maškrtili, veď stoly boli stále plné. A ani my sme neprišli skrátka, aj pre nás mali nachystané rôzne pamlsky.

Deň sa pomaly chýlil k večeru a stále sme si mali všetci čo povedať. Stretnutie sa skončilo grilovacou party neskoro večer. A keďže ma moji príbuzní určili za hovorcu 5. stretnutia Kobylího potoka, chcem povedať toto:
Andrea - neviem či existuje na svete ešte jedna taká obetavá a starostlivá chovateľka ako si ty. ĎAKUJEME
Pavol - máte nielen krásny a veľký dom, v ktorom sa nám ako malým šteniatkam dostávalo tak veľa lásky a pozornosti, ale ty si neľutoval dať nám všetkým na celý deň aj voľnosť v Tvojej záhrade. Ďakujeme, že si nám veril, že ju nezničíme na nepoznanie.
Hanka - ešte raz vďaka za Tvoje slová, ako sa naši páni k nám majú správať a všetci veríme, že ich naozaj nezabudnú.
Všetkým našim pánom - buďte k nám pozorní, láskaví a majte nás radi aj keď budeme starí a budeme potrebovať Vašu pomoc. .... a za nás všetkých - ďakujeme že sme sa narodili, sľubujeme poslušnosť a vernosť našim pánom, sme hrdí a šťastní, že sme OD KOBYLÍHO POTOKA.

Favorito od Kobylího potoka

Kompletní fotogalerie je přístupná po zadání hesla pro účastníky a přátele:

Heslo:
 
© 2005 Andreany